Pokecajme o zvieratkách

Kto má rád zvieratká?

Mám psíčka. Je to fenka a volá sa Sara. Mám ju veľmi rada. Vlastne, psi sú moje obľúbené zvieratá...

Ľudkovia píšte o vašich obľúbených zvieratkách. Diskutujte o nich s druhými ktorý sú tu a čítajú tento príspevok... A aj píšu nové.

Tieto pozoruhodné zvieratá sa spočiatku používali iba na jazdecké účely. Neskôr sa kone používali v bojoch a spolu s jazdcom sa nazývali jazda. Tieto kone boli ľahké a rýchle preto sa mohli v boji plnohodnotne využiť. O niekoľko storočí neskôr sa kone začali používať aj pre človeka prospešné práce ako napríklad na záprah, na poli,v hore pri ťažení dreva. ieto kone boli mohutné a dobre stavané na ťažkú prácu. Najznámejší druh koňa je tarpan od ktorého existuje veľmi veľa krížencov. Čo sa týka chovu koni ,Kelti boli národ, ktorý sa o kone vedel najlepšie postarať. Kone arabské patria medzi najinteligentnejšie a najstatočnejšie kone vôbec.

Kone patria medzi nepárnokopytníky. Kone boli už od nepamäti zdomácňované a preto patria k jedným z najstarších domácich zvierat. Kone majú zo svojich zmyslov najlepšie vyvinutý čuch. Tieto zvieratá majú perfektnú pamäť. Čo sa týka výcviku, kone sa dajú ľahšie vycvičiť ako iné domáce zvieratá ako napríklad pes alebo slon. Dnes sa už kone vo volnej prírode vyskytujú iba zriedka. Kone Przewalské sú jediným divo žijúcim druhom.

Ak chcete kone chovať doma, nezabudnite na každodennú starostlivosť, ktorú potrebujú. Najdôležitejším faktorom, na ktorý si kone nedajú dopustiť, je potrava. Kone sú bylinožravce , čo znamená, že živiny získavajú konzumovaním rastlín. Ak chceme, aby sa naše kone dožili čo najvyššieho veku, musíme sa dôkladne postarať o ich chrup. Je všeobecne známe, že podľa chrupu koňa sa dá odhadnúť jeho vek. Kone majú veľmi veľké a silné zuby, aby dokázali dôkladne požuvať tuhú potravu.

Kone sa pri dobrej starostlivosti priemerne dožívajú 20 rokov. Najväčšiu silu majú medzi 8-12 rokom života.

Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

1.Poslušnosť je nevyhnutný základ!

2.Dbajte na ochranu voči nepríjemnému hmyzu!

3.Cez prázdniny a sviatky držte psa v bezpečí!

4.Nedávajte psovi čokoládu,pre psa je smrteľne nebezpečná(možte ho kŕmiť len čokoládou vhodnou pre psov)

5.Pri kŕmení buďte prísny,nekŕmte ho od stola!

6.Umožnite psovi dostatok pohybu a cvičenia!

7.Zabezpečte aby sa pes zoznámil s množstvom roznch ľudí,psov a aj iných zvierat!

8.Starajte sa o zovňajšok psa a jeho hygienu!

9.Sledujte aktuálnosť očkovaní a zdravotný stav psa!

10. Dodržiavajte tieto radi a váš pes bude štastný!

Rozdiel medzi králikom a zajacom:

Králiky sú príbuzné zajacom. Líšia sa však od nich menším telom, kratšou hlavou, ako aj kratšími zadnými nohami. Mláďatá sa rodia bezmocné, holé a slepé.Rozšírili sa po celej Európe.

Zajac:
Zajace (Lepus spp.) sú dlhoprsté zvieratá, vedia dobre bežať a skákať. Rodia živé mláďatá, ktoré sú dobre osrstené a nie sú slepé, hneď po narodení vedia behať. Rad zajacov zahrňuje vyše sto druhov a poddruhov a je rozšírený po všetkých svetadieloch okrem Strednej a Južnej Ameriky a Austrálie. Zajac poľný (Lepus europaeus) mení veľkosť, váhu a farbu srsti podľa areálu, v ktorom žije. Zafarbenie sa mení v závislosti od veku i od ročného obdobia a skoro vždy sa viac-menej zhoduje s farbou pôdy, na ktorej zajac žije. ä
Králik: Samica králika divého vrhne ročne 10-40 mláďat, preto sa králik stal jedným z najrozšírenejších cicavcov na Zemi. Jeho pôvodnou vlasťou je juhozýápadná Európa, konkrétne Španielsko. Odtiaľ sa rozšíril takmer do celého sveta. Králiky dokážu v okolí svojej kolónie spásť všetky rastliny. Od 50. rokov nášho storočia sa početné stavy králikov z času na čas prerieďujú v dôsledku infekčnej choroby. Králiky spolu so zajacmi a pískavkami patria do radu zajacov. Zajace aj králiky sú výborní bežci - zajac poľný vie bežať rýchlosťou až 70km/hod. Majú dobre vyvinuté zmysly, hlavne zrak a sluch. Králiky v okolí svojej nory zužitkujú ozaj všetko. Zajace rodia vidiace a osrstené mláďatá, králičie mláďatá sú naopak slepé a holé.


Stavba tela:
Telo a hlava merajú podľa druhu od 40 do 75 cm Sú relatívne bezbranné a často sa stávajú obeťou iných zvierat. Majú však mimoriadne dlhé uši a citlivý nos, čo im umožňuje rozoznať nebezpečie. Vďaka dlhým zadným nohám a štíhlemu telu sa rýchlo pohybujú. Niektoré typy zajacov dosahujú na krátkom úseku rýchlosť až 80km/h. Americký králik sa niekedy pohybuje do predu 6 metrov dlhým skokom a prekoná prekážku takmer 2 metre vysokú. Zajac má veľké vypúlené oči, ktoré sa prispôsobujú šeru a tme. Zajac má oči umiestnené na bokoch a vidí ďaleko a dobre. Má aj pohyblivý krk. Keď je nebezpečenstvo, varujú jeden druhého a to tak, že dupú zadnými dlhými nohami do zeme. Zajace majú na chodidlách dlhé a silné chlpy, vďaka ktorým sa môžu pohybovať po tvrdej zemi.
Zajace sú bylinožravce. Hlavným zdrojom potravy je tráva a byliny.

Ako ostatné zvieratá i ošípané potrebujú byť v čase, keď rastú, fyzicky i mentálne aktívny a zdravá. Ich správny vývoj teda závisí na podmienkach ustajnenie. Pri spravovaní ošipárne je veľmi dôležité vedieť, čo presne ošípané potrebujú, a predchádzať stresovým situáciám, ku ktorým môže v priebehu ich života dochádzať.

V EÚ sa väčšina ošípaných chová vo ošipárne. V rôznych fázach života vyžadujú ošípané rôzne typy ustajnenie i kŕmenie. Napríklad novonarodené prasiatka a ich matky majú iné potreby ako plne urastený dospelý samec - mláďatá pochopiteľne vyžadujú inú starostlivosť ako dospelí jedinci. Preto sú na statku ošípané rozdelená do rôznych skupín podľa veku a s ním súvisiacich potrieb.

Ošípaným musí byť zaistené vhodné životné podmienky, v ktorých môžu viesť dostatočne aktívny život. Toto sú ich základné potreby:

Zvieratká sú milé nech sú akého koľvek druhu.

Ja sa venujem chovu potkanov..ako nerozmonužujem ich aj ked mám obidvoje pohlavie ale sú to neskutočné stvorenia

Práve narodené mláďa medveďa bieleho je také malé že sa zmestí matke medzi prsty na labách. Ročné mláďa medveďa bieleho je veľké ako bernardín. Postupne mláďa narastie do veľkosti auta.

Žirafy sú vďaka svojím dlhočizným nohám a krku, najvyšším suchozemskými zvieratami.

Myš domová

Dorastá do dĺžky až 103 mm bez chvosta. Ten býva dlhý 70 - 101 mm. V prírode si robí zásoby zo zŕn aj celých kláskov. Obýva nory, ktoré má vyhrabané v zemi. „Ožíva“ v noci. Prežíva aj v ľudských obydliach. Tam jej aktivita je závislá od činnosti človeka. Tu požiera rôznu potravu. Je rozšírená po celom svete. Dokáže sa prestrčiť rôznymi štrbinami aj malými – priemer 9 mm. Nezastaví ich ani betónová dlážka. Má obrovskú rozmnožovaciu schopnosť. Mladé sa rodia päťkrát ročne. Môžu sa premnožiť a vtedy spôsobujú obrovské škody. Človeku prinášajú aj „osoh“ ako laboratórne zvieratá. Na bielych myškách sa testujú rôzne lieky. Je po človeku najpočetnejším cicavcom na Zemi. Dobre šplhá a pláva. Má žlto-sivú farbu. Živí sa prevažne rastlinnou potravou, najmä semenami rastlín.

Myš drobná

Kvôli svojmu malému telíčku a chápavému chvostíku môže obratne šplhať po dlhých a tenkých steblách trávy . Chvostík im slúži ako opora i ako pomocník pri udržiavaní rovnováhy, takže všetky štyri labky môže používať na šplhanie. S pomocou svojho silného chvosta predvádza úplne akrobatické výkony, keď pri zhromažďovaní potravy šplhá po stonkách tráv. Vrátane svojej malej veľkosti (zhruba okolo 5 - 7 cm, riedko ochlpený chvost má tiež dĺžku cca 5 – 7 cm) sa vyznačuje svojimi jemnými a drobnými ušnými lalokmi, krátkym ňufáčikom a svojim sfarbením, u ktorého v lete prevládajú väčšinou ryšavé farby. V zime má naopak tmavšie farby niekedy i ľahký červenkastý nádych. Bruško má čisto- biele. Dospelí jedinci vážia cca od 4 - 12 g. Samice majú iba dva páry mliečnych bradaviek. Myška drobná je jediným zástupcom svojho rodu. Patrí k tej istej čeľadi ako myš domová, myš krovinatá a myš lesná. Rozšírenie Myška drobná vyhľadáva hlavne vlhké miesta s hustým porastom trávy, mokriny a vlhkejšie lúky, vysokú trávu, brehy potokov a riek. Niekedy ju ale nájdeme i v kríkoch na okraji ciest a diaľnic, či v zanedbaných starých záhradách. Zimu prečkávajú pod spľasnutou trávou alebo v stohoch slamy, ale behom tuhých zím sa ukrýva i do stodôl, drevární a do domov. Samce sa zdržujú na území veľkom asi 400 m2 , samičkám stačí menšie teritórium. V Európe je výskyt na celom severe mimo Škandinávie, na juhu v oblasti Stredozemného mora, v Ázii až po severovýchod od Sibíri, na Ďalekom východe v Kórei, Japonsku, na severe Mongolska a Číny. Ochrana Tento druh nie je síce priamo ohrozený, ale jeho početné stavy sa stále zmenšujú kvôli modernému hospodárstvu. Opierajú sa o svoj dlhý chvostík, ktorý niekedy dokonca omotávajú okolo stebla a udržujú takto rovnováhu na pohybujúcom sa vratkom steble.

Myš domová (hore)

Mus muculus



Myš drobná (dole)

Myš krovinatá

Dĺžka tela: 95 - 130 mm Dĺžka chvosta: 90 - 125 mm Hmotnosť: 30 - 90 gramov

Vrchnú stranu tela majú myši krovinaté pieskovo hnedú alebo žlto-hnedú, brucho a končatiny biele alebo šedo-biele. Na chrbte majú medzi srsťou mäkké ploché pichliačiky ,ktoré sú vo vnútri duté. Obývajú suché krajiny severnej Afriky, Arabského polostrova a Prednej Ázie. Žijú v krovinatých stepiach, na okrajoch púští a v ľudských obydliach. Starostlivosť je taká istá ako o myš domácu. Chvost majú myšky krovinaté veľmi citlivý, a preto ich za neho v žiadnom prípade nedvíhajte!!! V tom prípade by sa chvost na niektorom mieste zlomil a už by nikdy nedorástol. Keď budete potrebovať zvieratko chytiť, zažeňte ho radšej do nejakej menšej nádoby. Neustále je taktiež treba dávať pozor, aby žiaden z malých hlodavcov neunikol. Keď sa dostanú za nábytok, je veľmi ťažké je znova chytiť. Myši krovinaté sú spoločenskými zvieratami a vždy je lepšie chovať viac jedincov pohromade. Sú veľmi znášanlivé, ku konfliktom dochádza len zriedka - zvlášť, ide o jedince zoznámené v mladosti alebo o jedince z jedného vrhu.

Slon africký
Slon africký (Loxodonta africana) žije v Afrike na juh od Sahary. Je oveľa väčší ako slon indický. Jeho chobot sa končí dvoma prstovitými výbežkami, kým chobot slona indického iba jedným. Samce slona afrického dosahujú výšku až 3,5 metra a vážia asi 4000 kg. Afrického slona možno skrotiť a používať na ťažké práce. Slon africký sa vyskytuje v prírode vo dvoch formách a to v stepnej a v pralesnej. Stepná forma žije na voľných, málo zalesnených miestach a zvyčajne je väčšia ako forma pralesná.

Ovca domáca (Ovis aries) je druh či poddruh z rodu ovca. Je to významné hospodárske zviera v svetovom i slovenskom poľnohospodárstve, hlavne v podhorských a horských oblastiach s vysokým zastúpením lúk a pasienkov. Hlavným produktom chovu oviec je mäso a mlieko, vedľajšími produktami sú vlna, rohovina, koža, vlnotuk, ovčí hnoj.

Koza domáca (Capra hircus, Capra hircus hircus, Capra aegagrus hircus) je druh či poddruh z rodu Capra.

V slovenskom poľnohospodárstve je to menej významné hospodárske zviera, jej chov je v prevažnej miere iba doplnkovým odvetvím živočíšnej výroby. Bežnejší je chov kôz menšími chovateľskými subjektami, alebo u súkromných osôb. Koza poskytuje hodnotné mlieko, mäso, kožu, rohovinu.
Chov kôz je na Slovensku realizovaný predovšetkým pre ich mliekovú úžitkovosť. Najbežnejšie chované plemená kôz u nás by podľa plemenných štandardov mali dosahovať 900 - 1000 kg mlieka za rok. Ak sa prihliadne na živú hmotnosť kozy, tak môžeme konštatovať, že ralatívne dosahuje najvyššiu dojnosť z hospodárskych zvierat, až 10 - 20 násobok živej hmotnosti.

Chov kôz na Slovensku po prudkom poklese stagnuje, v roku 2000 bolo do kontroly mliekovej úžitkovosti zapojených 16 chovov, v roku 2003 a 2004 to boli len tri chovy a v roku 2005 štyri chovy. Ku koncu roka 2005 sa na Slovensku chovalo 39,6 tis. kôz [1]. Najväčším problémom v chove kôz je v podstate neexistujúci trh kozích produktov. Veľkokapacitné mliekárne kozie mlieko nespracovávajú. Aj preto je chov kôz na Slovensku prevažne doménou drobnochovateľov s počtom zvierat do 10ks v stáde. Je však potrebné dodať, že koza je veľmo spoločenské zviera, neznáša samotu a dokáže si vytvoriť silný vzťah s ošetrovateľom. Úžitkovosť kôz z individuálnych chovov je dvojnásobne vyššia ako z veľkochovov.

Kozľacie mäso je druhým významným produktom chovu kôz. Tento artikel sa v prevažnej miere vyváža, hlavne v podobe mliečnych kozliat (kozľatá vo výkrme pred odstavením od matky, nazývané aj veľkonočné pre hlavné obdobie predaja). Na Slovensku nemá konzumácia kozľaciny ani kozieho mäsa veľkú tradíciu, v slovenských kuchyniach takmer úplne chýba. Spotreba kozieho mäsa na Slovensku nie je presne udávaná, hodnotí sa spolu s ovčím mäsom. Vychádzajúc z bilancie, spotreba kozieho mäsa v roku 2004 bola 0,06 kg na 1 obyvateľa [1]. Vývoz kozieho mäsa je však na lepšiej úrovni. V roku 2005 sa vyviezlo 43,1 ton kôz v živej hmotnosti. Prevažne do Talianska, Rakúska a Írska[1].

Na druhej strane chov kôz vo svete zaznamenáva vzostup. Hlavne v USA sa prudko zvyšuje spotreba kozích produktov, na trhu je ich nedostatok čo sa odráža aj na ich cene. Trendy v zdravej výžive smerujú ku konzumácii zdravých, dieteticky odporúčaným produktom vyznačujúcim sa nízkym obsahom tuku. Tieto požiadavky v plnej miere spĺňa kozľacie mäso. Na druhej strane kozie mlieko a hlavne kozie syry s rôznymi príchuťami a spôsobmi spracovania patria k vyhláseným svetovým lahôdkam. V spotrebe kozích syrov vynikajú hlavne Francúzi.

Krava je názov samice dobytka hovädzieho, čiže hoväda, pri pohľade z diaľky sa tento názov často používa aj pre ostatných príslušníkov druhu, pretože ľudo mestský pohlavie hoviad nerozozná a kráv býva podstatne viac ako býkov a volov[1].

Okrem toho sa názov „krava“ používa aj pre iné samice cicavcov, občas dosť prekvapivo. Krava je aj obľúbenou nadávkou pre osoby ženského pohlavia, veľmi obľúbená je vo forme „šialená krava“ alebo „krava sprostá“.
Opis
V Paríži žije prechodná forma medzi Milkou a kravou domácou.
Existuje teória, že malé škaredé chlpaté koníky Maďarov boli vlastne kravy.

Základným prvkom kravy je vemeno, čiže mliekoproduktívny orgán. Čím väčšie, tým lepšie, ale z iných dôvodov ako u žien. Okrem toho má krava rohy rôznych veľkostí a tvaru. Inak sa vlastne v ničom nelíši od býka, vola ani koňa, hoci detailisti tvrdia, že krava je párnokopytník a kôň nepárnokopytník. Ale pre bežné využitie kravy na tom nezáleží. Rozdiel medzi kravou a koňom je ešte v chvoste - konský chvost je sláčikotvorný, kravský nie je.

Zebra (po latinsky Hippotigris) je podrod rodu Equus a slovenské rodové meno druhov tohto podrodu. V niektorých starších systémoch mal postavenie rodu ("zebra" - Hippotigris).

Je charakteristický bielo-čiernym pruhovaním („zebrovanie“). Všetky druhy zebier dnes žijú v Afrike a sú typickým obyvateľom saván.

Stavbou tela sa zebry podobajú primitívnym druhom koní. Majú kratšie nohy a väčšiu hlavu a nie sú tak dobrými šprintérmi ako ušľachtilé plemená domácich koní. Môžu bežať rýchlosťou až 55 km/h, ale sú vytrvalejšími bežcami ako kone.
Zebry

Medzi zebrami sú veľké individuálne rozdiely, opisuje sa veľa poddruhov a miestnych variet, preto aj počet opísaných druhov prešiel revíziou.

No tak predstavte nám vaše zvieratko...

Zvieratká sa predstavujú v kategorí Galéria

Nemusíte predstavovať vaše zvieratko, stačí ak napíšete o nejakom zvieratku dôležité informácie...

Tulene, ktorých je spolu vyše 30 druhov, zaraďujeme medzi plutvonožce. Torpédovitým tvarom tela sú dobre vybavení na život v oceánoch. Napriek veľkému telu sú to rýchli a obratní plavci. Hrubá vrstva tuku a mastná hladká srsť ich chráni pred chladom. Tulene ladne plávajú, a to tak, že striedavo udierajú zadnými končatinami. Na súši sú naopak nemotorné. Po brehu sa posúvajú vlnivými pohybmi celého trupu. Mnohé druhy žijú na pobrežiach a blízko nich po všetkých oceánoch sveta.

Suricata suricatta obýva suché stepné a polopúštne oblasti. Surikata je malá a čiperná šelma. Srsť má farbu od pieskovitej zlatej až po striebornú hnedú s málo zreteľnými škvrnami na chrbáte. Uši a kruhy okolo očí má čierne. Na tvári a čuňochu má belavé miesta. Chvost dosahuje 3/4 dlžky tela. Žije v koloniách do 30 jedincov s vyvinutou sociálnou štruktúrou. Kolónie sa rozkladajú na velkej ploche, nory majú mnoho východov a vedú 1-2 metre pod zem. Zatiaľ čo niektorí jedinci se venujú zháňaniu potravy alebo úprave brlohov, iní stoja na blízkom vyvýšenom mieste. Používajú korene, kamene alebo iba hromadku hliny, z ktorej je najlepší rozhlad. Strážca si stúpne na zadné a bystro pozoruje okolie. Pri zhliadnutí nebezpečia upozorní ostatních a všetci zmiznú v úkrytoch. V nemčine sa preto nazýva zemný mužíček. Došlapujú na celé chodidlá, prsty nesú dlhé drápy. Výborne hrabú, obývajú skalné štrbiny, vlastnia nory alebo nory iných cicavcov. Surikata patrí medzi menšie druhy. Telo majú dlhé okolo 30 centimetrov a vážia 1-1.5 kilogramov. Surikaty majú rovnako ako mnoho ďalších cibetiek vyvinuté pachové žľazy. Tie sú ukryté medzi pohlavným a análnym otvorom. Preto je ťažké u nedospelých zvierat určiť jednoznačne pohlavie. Dospelí samci majú dobre patrný šourek. Živia sa hmyzom, pavúkmi, drobnými obratlovcamii, vtáčimi vajciami, ale nepohrdnú ani sladkým ovocím alebo šťavnatou hlízou. Pomerne často sú chované v zoologických záhradách, kde se dobre množia. Dožívajú sa 10-13 rokov.
surikata3
Chov a kŕmenie: Surikaty sa chovajú v suchých, teplých ubikáciach v prirodzených skupinách. Najvhodnejšie je začať s chovom 2-4 párov zvierat, ktoré sa navzájom poznajú alebo s mláďatami. Spojovať dospelé zvieratá pochádzajúce z rôznych chovov je pomerne obtiažne, často totiž dochádza k bitkám, neziedka končiacou smrťou niektorého z aktérov. Ale i v zabehnutej skupine čas od času dojde k vážnym praniciam a niekedy neostane nič iné, než napadané zviera oddeliť. Pokiaľ nie sú zranenia vážne, radšej im poskytneme niekoľko dní času, aby sa situácia mohla ukludniť sama. Oddeleného jedinca sa väčšinou už nepodarí zaradiť do skupiny späť. Pre chov sú vhodné veľké vnútorné terária alebo vnútorné vytápané ubikácie s vonkajším výbehom umiestnenom na slnečnú stranu. Cez leto môžu chodiť neustále von. V zime sa púštajú na kratšiu dobu za pekného počasia. Veľmi radi sa vyhrievajú na slunku alebo pod zavesenou lampou. Tá tvorí tiež doplnkový tepelný zdroj. Plno postačuje obyčajná alebo infražiarovka zavesená 30-40 cm nad podlahou. Surikaty ju veľmi rady využívajú a často sa pod ňou slnia. Žiarovku ponecháme svietiť 12 hodín denne po celý rok. Ako topenie sa osvedčili elektrické topné káble zabudované v podlahe. Teplota pre chov sa pohybuje okolo 20-23°C. V každom prípade musia mať surikaty v ubikáci sucho, inak často trpia kožnými problémami, objavujú sa im mokvavé škvrny na chodidlách, bruchu a na chvoste, majú zlepenú a neudržovanú srsť. Ranky ošetríme antibiotickým zásypom a takto postihnuté zvieratá ihneď premiestníme do vytápaného, suchého priestoru. Vo vhodných podmienkách sa skoro zdravotný stav upraví. Výbeh môžeme oplotiť jemným pletivom, potom ale musíme zhotoviť i strop alebo ho ohradíme sklom alebo iným hladkým materiálom vysokým 120-140 cm. Na stavbu ubikácie vždy používame tvrdé stavebné materiály (tehly, betónové tvárnice.), mäkké tvárnice ako je napr. Ytong veľmi ľahko prehrabú a môžu uniknúť alebo si v stenách vytvoria chodby, z ktorých je skoro nemožné ich dostať. Tiež omietka musí byť veľmi kvalitná s vysokým podielom cementu, normálnej vápenatej omietky dokážu oškrabať behom niekoľkých dní až na zdivo.
Pre menšiu skupinu surikát postačuje vnútorná ubikácia i výbeh o ploche cca 3-6 m. Vybavenie ubikácie je čo najjednoduchšie, surikaty sú veľmi nečistotné, potravu i trus nachádzame všade na podlahe i v búdkach. Na podlahu nasypeme aspoň 10 cm vysokú vrstvu piesku, umiestníme tu niekoľko kameňov a búdy. Búdok im poskytneme radšej viac než menej, na každé zviera aspoň 2-3. Osvedčili sa dlhé búdy zhotovené z jednotlivých komôrok o rozmeroch 30x30x25 cm, vnútri sú navzájom prepojené a opatrené niekoľkými výchdmi. Dno výbehu musí byť vybetónované alebo veľmi dobre zabezpečené proti podhrabávaniu. Na ňu sa umiestni 20-30 cm vysoká vrstva piesku, ktorý neustále prohrabujú. Nainštalované koerene a kamene využívajú k hliadkovaniu. Velmi dobre vypadá skalka zložená z kameňov alebo betónoveho termičišťa opatreného radou tunelov a dier. Samice rodia po 77 dňoch tehotnosti 2-4 mláďatá. Tie sú pomerne veľké a vyspelé. O ne sa stará celá skupina, veľmi skoro (niekedy už v jednom až dvoch týždňoch) ich samica nosí von na slniečko. V dobe odchovu je nutné zachovávať v okolí ubikácie maximálny klud. Napriek tomu sa často stáva, že niektoré vrhy sami zlikvidujú. Podľa názoru niektorých zoologov úspešné odchovy mávajú iba dominantné samice a mláďata ostatných samic sú zabité. Vo veku dvoch až toch mesiacov sú mláďata samostatné a môžeme ich odstaviť. Dospievajú do jedného roku. Kŕmia sa kvalitným, mletým drobovým alebo hovädzím mäsom. Musia mať dostatok biologického kŕmenia. Podávajú sa im myši, potkani, kuratá a hmyz. Potrava sa môže doplniť tvarohom, suchármi pre psov, vajciami, sladkým ovocím a kompótmi. Potravu predkladáme v nadbytku, pretože časť ju znehodnotí a rozťahá ju po podlahe. Dospelé zvieratá kŕmime raz denne alebo v menších dávkach dvakrát denne. Raz týždenne môžeme zaradiť hladovku. Mláďatá tehotnej samice radšej kŕmime aspoň dvakrát denne.

Mám rada hlavne psi...

Mne je jedno aké je to zviera. Lebo každé zvieratko je veľmi milé a zlatučké