Pokecajme o zvieratkách

Diviak lesný (staršie slovenské názvy: diviak obyčajný, sviňa divá, diviak v užšom zmysle; v poľnohospodárstve divá ošípaná; v poľovníctve pomnožne čierna zver;lat. Sus scrofa) je druh z rodu Sus (diviak).

Charakteristika

Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije prakticky len vo Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. (Prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj inde).

Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50-190 kg (samce) a 35-160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov.

Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú. Mláďatá majú typické pruhy. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými drumi diviakov pomerne malé.

Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa váľajú v bahne.

Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.

Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4-12 mláďat.

Pavúky (Araneae) sú rad pavúkovcov. Je to najväčší, no aj pomerne najlepšie preskúmaný rad triedy – počet popísaných druhov podľa najnovších údajov (Platnick, 2005) dosahuje 40 000. Vo faune Slovenska ich zastupuje asi 1 000 druhov.
Anatómia

Telo pavúkov sa skladá iba z dvoch častí – z hlavohrude a bruška, ktoré nemá ani náznak segmentácie (výnimkou sú primitívne tropické pavúky z podradu Liphistiomorpha). Bruško je pripojené k hlavohrudi tenkou stopkou. Na spodnej strane má 1 alebo zriedka 2 páry štrbinovitých otvorov do pľúcnych dutiniek, kúsok pred nimi je pohlavný vývod, ktorý je u väčšiny samíc súčasťou zložito skulptúrovanej platničky (epigyna). Obyčajne na konci bruška sú snovacie bradavky, ktoré sú vlastne premenené bruškové končatiny. Vo vnútri bruška sú často objemné pavučinové žľazy. U niektorých pavúkov je vyvinuté aj doplnkové snovacie ústrojenstvo (cribellum), ktoré vyzerá i pracuje ako miniatúrne sitko. Pavúk cez drobné otvory vypúšťa pavučinu a vyčesáva ju zvláštnym otŕnením zadných tibií (calamistrum), ktoré pripomína hrebienok.

V hlavovej časti hlavohrude sú vačkové oči, najčastejšie 4 páry (väčšina Entelegynae), niekedy 3 páry (Haplogynae), len veľmi vzácne 2 páry (Tetrablemma spp.) alebo dokonca len 1 pár (Nops spp.), tieto výnimky však žijú len v trópoch. Chelicery sú jednovetvové a pracujú na princípe zatváracieho noža. Apikálny článok chelicery pripomína ostrý pazúr alebo jedový zub hada – vnútri má kanálik, ktorým je pri zahryznutí do tela koristi vstreknutý jed, ale i tráviace enzýmy; trávenie pavúkov je teda mimotelové (extrasomatické). Druhým párom hlavových končatín sú pedipalpy. U samíc vyzerajú ako krátke nohy, no u samcov sú premenené na zvláštny párový kopulačný orgán (bulbus), ktorého stavba môže byť veľmi zložitá. Najdôležitejšou časťou bulbu je dutý útvar – embolus, ktorý je vlastne zásobným vačkom na spermie. Okolo neho je zložitý systém líšt a výrastkov (apofýzy), ktoré pri kopulácii zapadajú do chitinóznych rýh a otvorov na epigyne samice, podobne ako kľúč do zámku. Vývod gonád má však aj samec na brušku, preto musí pred kopuláciou naplniť dutú časť bulbu spermiami – uskutoňuje sa to pomocou zvláštnej malej pavučinky. Po kopulácii sa niekedy vyskytuje kanibalizmus – samica usmrtí a vysaje samca. Tento jav však vôbec nie je taký bežný, ako sa traduje medzi ľuďmi. Samice kladú vajíčka do kokónu z husto tkanej pavučiny. Pavúky dýchajú pľúcnymi dutinkami a jednoduchými vzdušnicami. Vylučovacím orgánom sú Malphigiho trubice, koxálne nefrídie fungujú len u mláďat, u dospelých sú rudimentálne.

Pavúky?!?

diki za príspevok do tejto témy